mikesh

Blahoslavení sú hlúpi...

Celé úsilie cirkvi resp. zámery sú vyjadrené v prvom blahoslavenstve: „Blahoslavení sú chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ Samozrejme, že chudobní duchom, pretože cirkvi budú vždy najmilší tí najhlúpejší. S nimi sa dá totiž najlepšie manipulovať resp. zametať a ovládať. Keď sa pozrieme bližšie na kresťanstvo zistíme, že je to prepracovaný systém, ako spraviť z človeka tupú ovcu, ako ho ovládnuť a využívať, aby na to ani sám neprišiel, a to ešte tým spôsobom, že sám za toto ohlúpnutie ďakuje a dokonca ho všetkými možnými spôsobmi bráni. Pre cirkev vždy platilo: Blahoslavení sú hlúpi, pretože oni sa nechajú vodiť za nos a využívať do poslednej kvapky krvi.  A tak to aj je.

Úbohosť a malomyseľnosť, ktorá je podporovaná cirkvou im len vyhovuje, pretože ak by človek náhodou začal naozaj premýšľať, možno by prišiel aj na to, že celá tá viera je zmes nezmyslov, poloprávd a lží. Všetko, čo človek potrebuje má sám v sebe. Načo mu teda naďalej bude cirkev a jej imaginárny boh? Presne túto pravdu sa snaží cirkev celé stáročia potláčať vo vedomí ľudí. A pomaly nastáva doba, keď na to ľudia prichádzajú. Kresťanstvo (nielen) u nás ustupuje uspokojivým tempom a nedeje sa tak následkom nejakých represií alebo potláčania, ale mizne zo svojich vlastných vnútorných príčin. Všetko spráchnivené a prehnité musí odísť, aby urobilo priestor niečomu novému a zdravému. Cirkev v priebehu stáročí a hlavne v modernej dobe vždy menila svoje učenie, aby zodpovedalo najnovšiemu poznaniu, aby držali krok s dobou. Treba však dodať, že celé stáročia to poznanie brzdilo, nehovoriac o mučení a upaľovaní tých, čo nové poznatky šírili. Bez ohľadu na lásku k blížnemu alebo ich proklamovanému milosrdenstvu apod., bez mihnutia oka umučili a upálili toľko nevinných ľudí, že moslimom to bude trvať ešte dlhú dobu kým kresťanskú cirkev v tomto dobehnú.

Takisto rozumným ľuďom pomaly dochádza absurdnosť dogmy o dedičnom hriechu, čo bola a je vlastne jediná zbraň cirkvi ako udržať stádo v bázni a pokore. A samozrejme kresťanstvo užívalo odnepamäti hrôzu a strach zo smrti, aby ľudia zo strachu a v nádeji uverili v „život večný“. Ale to sa im  v posledných dobách tiež vypomstilo, pretože prílišné a časté zdôrazňovanie strachu zo smrti a toho čo bude nasledovať po nej (bez ohľadu na reálny praktický život) viedlo len k otupeniu a zase len otupeniu ako správne svojho času poznamenal A. Schweitzer. Kresťanstvo svojim spôsobom vytlačilo smrť zo života. Ľudia prestali brať smrť ako prirodzenú udalosť. Neustálym zdôrazňovaním smrti ako prechodu do „života večného“ presunuli smrť do roviny čistej fantazmagórie. Smrť sa dostala na okraj ako niečo nereálne a strašné. A zato môže z veľkej miery kresťanstvo. Na jednej strane je to doslova kult smrti, pretože vždy bol kladený väčší dôraz na posmrtný život ako na ten skutočný tu a teraz, okrem toho stačí sa pozrieť na kresťanský symbol: mŕtvola zavesená na kríži. Symbol ohavnosti a regresie. Na strane druhej práve týmto neustálym zdôrazňovaním zobrali smrti jej prirodzenosť, neutrálnosť a zákonitú nevyhnutnosť.  

Okrem toho ľuďom  kresťanská viera, a vlastne viera ako taká, zobrala všetku priebojnosť, optimizmus, schopnosť byť sám sebou a vyrovnať sa a spoliehať sám na seba. Zostala čistá pasivita a fatalizmus. Pochopiteľne, že cirkvi ako i tým, ktorí ťahajú za špagátiky to náramne vyhovuje. Dnes, keď sa väčšina ľudí orientuje na cudziu pomoc, najčastejšie žiaľ tú imaginárnu, je potrebnejšie než kedykoľvek predtým odhodiť hlúpy, zaostalý a  nič neriešiaci spôsob myslenia, to jest – vieru. Pretože viera je na rozdiel od poznania či vedomostí niečo trvale nedokázateľné. Niečo, čo je považované za pravdivé, aj keď si je človek vedomí, že to (prinajmenšom) môže byť mylné a jedná sa teda o ilúziu alebo klam. Viera vlastne znamená, že človek v určitej oblasti rezignuje na ďalšie myslenie a usilovanie o poznanie (napr. ohľadom pojmu boh). Dá sa povedať, že viera je niečo ako dobrovoľné väzenie.